Dobrý vs. zlý chlapec...

Autor: Kaja Trokšiarová | 26.8.2011 o 20:09 | (upravené 26.8.2011 o 20:15) Karma článku: 6,85 | Prečítané:  1627x

Ako tak surfujem v zatiaľ neprebádaných vodách internetu (objavila som totiž viacero stránok zameraných na životný štýl a  pod. veci), zisťujem že stále viac, predovšetkým amerických vedcov sústreďuje svoje vedecké poznávanie na medziľudské vzťahy. Prekvapuje ma, že existuje toľko článkov o tom, ako nájsť toho pravého/pravú, ako udržať vzťah, ako zistiť, kedy je čas sa rozísť... Podľa mňa sú to veci, ktoré sa nedajú nejakým spôsobom aplikovať vo všeobecnosti, v skutočnom živote. Predsa... Každý vzťah medzi dvomi ľuďmi je jedinečný, každý má svoje špecifické črty, svoje problémy a úskalia, ktorými títo dvaja prechádzajú.  

Zaujal ma však článok o tom, ako sa my ženy rady trápime a tak si z dvojice fešák - sviniar a na druhej strane nie moc príťažlivý - no s dobrým srdcom vyberáme tú prvú možnosť. Zamyslela som sa nad mojimi skúsenosťami z tejto oblasti...

V štrnástich som sa bláznivo zaľúbila do chlapca, ktorý vyzeral ako budúca filmová hviezda. Modré oči, tmavé vlasy, športovec, gymnazista. On samozrejme ani netušil, že existujem. Na druhej strane tu bol kamarát, ktorý pri mne stál vždy keď som ho potrebovala. Spolu sme sa smiali aj plakali, chodili sme spolu von, no nič iné ako kamarátsku náklonnosť som k nemu neprechovávala... On sa bohužiaľ do mňa zaľúbil. Povedal mi to. Čo myslíte, ako som sa zachovala? Samozrejme, podľa v úvode spomínaného vzoru som mu pekne vysvetlila, že mi to lichotí, že si ho veľmi vážim, no nemôžem s ním chodiť, pretože sa mi páči iný. Vzal to veľmi zle. Prestal sa so mnou baviť. Stratila som dobrého kamaráta, kvôli tomu, že som si nesprávne vybrala. V šestnástich sa to celé znovu zopakovalo, samozrejme tento krát s inými dvomi chlapcami. Jeden z nich je dodnes mojou Achilovou pätou. Štyri roky som sa trápila kvôli tomu, že som pre neho bola len občasnou zábavkou, ale keď prišiel niekto iný, kto bol ochotný hoci nosiť ma na rukách a proste mať ma rád takú aká som... len som ho odbila s tým, že som zaľúbená do iného. Po tejto dosť trápnej a nepríjemnej skúsenosti sa mi otvorili oči. Povedala som si... už nebudem ja tá, ktorá si ide nohy dolámať, aby ju mal niekto rád. Počkám si, kým si ma niekto nevšimne, kým niekto nezistí, že by bol schopný existovať vo vzťahu s človekom ako som ja.

Prečo je to všetko také komplikované? Prečo som nikdy nebola schopná povedať chlapcovi, ktorý si predo mnou otvoril svoje srdce, „Áno, ja to cítim rovnako." Je to strašné. Prečo sa my ženy takto dobrovoľne trápime? Prečo nás vždy viac priťahujú tí „zlí chlapci?" Ubližujeme tým samy sebe, no na druhej strane aj tým, ktorí nás majú možno úprimne radi. No my im nedáme šancu to dokázať... Čo s tým?

Nad týmito otázkami sa teraz zaoberám dosť často. Možno je to tým, že ma už nebaví byť sama. Donedávna som si bola istá, že je to všetko v poriadku tak ako to je. Teraz prehodnocujem moje bývalé vzťahy - nevzťahy a musím sa priznať... Mám pocit, že keby som pred pár rokmi mala rozum, pravdepodobne by som nič takéto nemusela riešiť, pretože by som týmto svetom už dávno nepredierala sama...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?