Zaujal ma však článok o tom, ako sa my ženy rady trápime a tak si z dvojice fešák - sviniar a na druhej strane nie moc príťažlivý - no s dobrým srdcom vyberáme tú prvú možnosť. Zamyslela som sa nad mojimi skúsenosťami z tejto oblasti...
V štrnástich som sa bláznivo zaľúbila do chlapca, ktorý vyzeral ako budúca filmová hviezda. Modré oči, tmavé vlasy, športovec, gymnazista. On samozrejme ani netušil, že existujem. Na druhej strane tu bol kamarát, ktorý pri mne stál vždy keď som ho potrebovala. Spolu sme sa smiali aj plakali, chodili sme spolu von, no nič iné ako kamarátsku náklonnosť som k nemu neprechovávala... On sa bohužiaľ do mňa zaľúbil. Povedal mi to. Čo myslíte, ako som sa zachovala? Samozrejme, podľa v úvode spomínaného vzoru som mu pekne vysvetlila, že mi to lichotí, že si ho veľmi vážim, no nemôžem s ním chodiť, pretože sa mi páči iný. Vzal to veľmi zle. Prestal sa so mnou baviť. Stratila som dobrého kamaráta, kvôli tomu, že som si nesprávne vybrala. V šestnástich sa to celé znovu zopakovalo, samozrejme tento krát s inými dvomi chlapcami. Jeden z nich je dodnes mojou Achilovou pätou. Štyri roky som sa trápila kvôli tomu, že som pre neho bola len občasnou zábavkou, ale keď prišiel niekto iný, kto bol ochotný hoci nosiť ma na rukách a proste mať ma rád takú aká som... len som ho odbila s tým, že som zaľúbená do iného. Po tejto dosť trápnej a nepríjemnej skúsenosti sa mi otvorili oči. Povedala som si... už nebudem ja tá, ktorá si ide nohy dolámať, aby ju mal niekto rád. Počkám si, kým si ma niekto nevšimne, kým niekto nezistí, že by bol schopný existovať vo vzťahu s človekom ako som ja.
Prečo je to všetko také komplikované? Prečo som nikdy nebola schopná povedať chlapcovi, ktorý si predo mnou otvoril svoje srdce, „Áno, ja to cítim rovnako." Je to strašné. Prečo sa my ženy takto dobrovoľne trápime? Prečo nás vždy viac priťahujú tí „zlí chlapci?" Ubližujeme tým samy sebe, no na druhej strane aj tým, ktorí nás majú možno úprimne radi. No my im nedáme šancu to dokázať... Čo s tým?
Nad týmito otázkami sa teraz zaoberám dosť často. Možno je to tým, že ma už nebaví byť sama. Donedávna som si bola istá, že je to všetko v poriadku tak ako to je. Teraz prehodnocujem moje bývalé vzťahy - nevzťahy a musím sa priznať... Mám pocit, že keby som pred pár rokmi mala rozum, pravdepodobne by som nič takéto nemusela riešiť, pretože by som týmto svetom už dávno nepredierala sama...
